Za vlády rímskeho cisára Décia a jeho spoluvladára Valeriána, za miestodržiteľa Proba, bol neďaleko Ríma na samote malý ženský monastier, kde v odriekaní žilo niekoľko cnostných a nábožných sestier. Igumenkou, alebo predstavenou tohto monastiera bola Sofia, vekom stará, cnosťami dokonalá. V tomto monastieri bola blažená panna Anastázia pôvodom z Ríma, ktorú, keď jej ako trojročnej zomreli rodičia, zobrala igumenka Sofia do monastiera a tu vychovala. Dokázala pritom zaštepiť do Anastázie každú cnosť, nábožnosť a lásku k mníšskemu životu tak, že všetka ostatné mníšky prevyšovala v horlivosti k modlitbe, k pôstu a vo všetkých námahách. Mala už skoro 20 rokov a bola veľmi peknej tváre. Dozvedeli sa o nej niektorí z významných mešťanov a zatúžili ju zobrať do manželského spolužitia. Veľmi sa o to snažili. No svätá panna, ktorá sa zriekla sveta, sa zasnúbila Kristovi a zasvätila mu svoje panenstvo, dňom i nocou mu slúžila na modlitbách a o pozemskom ženíchovi nechcela ani počuť. Tí všetci, ktorí sa ju snažili získať za ženu, sa rozhnevali a vo svojej zlobe sa zaprisahali, že sa jej pomstia za svoje poníženie.
V tom čase vzniklo veľmi nemilosrdné prenasledovanie kresťanov a tí nedobrí ľudia si zaumienili, že využijú túto príležitosť. Preto odišli k miestodržiteľovi Probovi a hovorili mu o Anastázii, že je takou krásnou, že v Ríme jej niet podobnej, že žije na pustom mieste u biednych žien bez mužov, že aj ona nechce mať muža, pritom verí v Ukrižovaného a vysmieva sa z ich bohov. Keď to počul miestodržiteľ, hneď poslal svojich sluhov, aby k nemu priviedli Anastáziu. Keď sluhovia prišli k monastieru, nemohli otvoriť zamknuté dvere, preto zobrali sekery a porúbali ich. Keď kajúcnice videli, čo sa deje, veľmi sa prestrašili a otvorili iné dvere z druhej strany a poutekali. Igumenka Sofie Anastáziu nepustila ale hovorila jej: „Anastázia, dieťa moje, neboj sa, pretože teraz nastal čas námahy a hľa, tvoj ženích, Ježiš Kristus, ťa chce ovenčiť. Preto nechcem, aby si utekala z monastiera a nechcem ťa, moju drahú perlu, ktorú som od troch rokov vychovala a do teraz chránila ako zrenicu svojho oka, zahubiť.“ Keď to Sofia povedala, vyšla oproti vojakom a opýtala sa ich: „Koho hľadáte a čo potrebujete?“ Oni odpovedali: „Starena, daj nám pannu Anastáziu, ktorú máš u seba, lebo nás po ňu poslal miestodržiteľ.“ Sofia na to odpovedala: „Dám vám ju s radosťou, iba vás prosím, strpte mi hoc dve hodiny, aby som ju mohla pristrojiť a ozdobiť, aby sa páčila očiam vášho pána.“ Sluhovia si mysleli, že ju chce ozdobiť pre svet zvyčajnými ozdobami a drahocennosťami, a čakali dve hodiny.
Duchovná matka Sofia, chcejúc pristrojiť svoju duchovnú dcéru duchovnými ozdobami, aby sa zapáčila svojmu nebeskému ženíchovi, zobrala Anastáziu a zaviedla ju do cerkvi. Tam ju postavila pred oltár a začala jej s plačom hovoriť: „Anastázia, dieťa moje, svoju vrúcnu lásku k Pánovi máš teraz preukázať skutkom, teraz máš za svojho milovaného ženícha Krista Pána trpieť až do krvi a ukázať, že si jeho skutočná nevesta. Preto ťa prosím, milovaná moja dcéra, aby si sa nedala zviesť slovami ľstivého a obludného jazyka, nedala sa zviesť ani darmi a slávou tohto sveta, nedala vystrašiť krátko trvajúcimi mukami, ktoré ti zaisťujú večný život. Hľa, palác tvojho nebeského ženícha je pre teba otvorený, hľa, je ti pripravené lôžko večného pokoja, hľa, veniec upletený pre teba, hľa, už ťa pozývajú na Baránkovu svadbu. Choď preto s radosťou, choď krvou zafarbená na červeno, akoby zaodetá radostným odevom. Prosím ťa ešte, dieťa moje, pamätaj na moje slová a spomeň si na moje námahy a moju starostlivosť o teba, ako som ťa zobrala ako dieťa, vychovala ťa a osobitne dbala o to, aby som ťa Kráľovi slávy predstavila ako čistú nevestu. O to som sa starala, za to som sa modlila, to som ťa vo dne v noci učila, aby si sa celou dušou i celým srdcom zjednotila s Pánom. Teraz sa, dcéra moja, nehanbi za mňa, svoju matku, pred Pánom a neskracuj čas mojej staroby ešte pred hrobom. Lebo ak budem o tebe počuť niečo protivné Kristovej láske, tak to neprežijem, ale pokorená žiaľom a smútkom hneď zomriem. Keď budem počuť, že za Kristovou láskou stojíš odvážne a svoj život kladieš za Pána, vtedy budem matkou, ktorá sa teší z dieťaťa, vtedy sa povznesie môj život a moja staroba bude výdatným olejom. Preto dieťa moje, nešetri krásu svojej telesnosti, nezamiluj si pozemský život. Keď ťa budú zvádzať ľstivou rečou, nenachýľ svoje srdce k falošným slovám, keď ťa budú strašiť mukami, neboj sa, lebo s tebou bude tvoj Boh. Keď ťa začnú nemilosrdne biť, ty sa neboj tých, čo zabíjajú telo, ale dušu zabiť nemôžu. Ako začnú drať tvoje telo, ty sa raduj vo svojom utrpení, keď ťa začnú trhať na kusy, ty si spomeň, že aj vlasy na hlave máš spočítané Pánom, ktorý chráni všetky tvoje kosti a ani jedna z nich nebude zlomená. A keď ti budú chcieť useknúť hlavu, tak pozeraj na hlavu celej cirkvi, na Krista Pána, ktorý je „moja sláva, čo mi hlavu vztyčuje“. (Ž 3, 4) Dieťa moje, neboj sa nemilosrdného utrpenia, v ktorom neviditeľne bude pri tebe stáť tvoj nebeský Ženích. On uľahčí tvoje bolesti, a keď v nich zastonáš, on ťa upokojí, ak nebudeš vládať, on ťa posilní, ak padneš pod ranami, on ťa pozdvihne, a tak vždy ti občerství tvoje srdce, urobí dobre pre tvoju dušu a neodstúpi od teba, pokiaľ zoberúc ťa z rúk tvojich katov ťa nevovedie do svojho nebeského paláca, kde pozve všetky anjelské sily i všetkých svätých, pripraví ti veselie a ako svoju nevestu ťa ovenčí nevädnúcim vencom. Vtedy sa s ním budeš radovať a budeš kraľovať vo večnej sláve.“ Anastázia odpovedala: „Moje srdce je pripravené trpieť pre Krista a moja duša je pripravená aj zomrieť za môjho najsladšieho Ježiša. Vždy som si želela a aj teraz si želám, aby som mohla ako dôkaz lásky k môjmu milovanému Pánovi položiť svoj život za neho. Teraz, keď prišiel čas naplnenia mojej túžby, s radosťou pôjdem pred mučiteľa a vyznám všesväté meno Pána, Stvoriteľa a môjho Spasiteľa. Ty, pani a matka moja, neboj sa za mňa, nestrachuj sa kvôli mojej mladosti, pretože verím môjmu Pánovi, Ježišovi Kristovi, že ma posilní, svoju služobníčku. Aj ty, moja milovaná matka, ho pros, aby ma neopúšťal a neodstupoval odo mňa kým za jeho meno nevytrpím muky a kým od hanby nepadne nepriateľ, ktorý sa na nás chystá.“
Keď sa tak obe rozprávali dve hodiny, ba možno ešte viac, a dávali si posledný bozk, sluhovia vyslaní miestodržiteľom už nechceli dlhšie čakať. Preto nakoniec vošli do cirkvi, kde ich nenašli, ako skrášľujú telo, ale rozprávajú sa a navzájom sa potešujú a upevňujú v Pánovi. Keď to videli, veľmi sa rozhnevali. Schytili Anastáziu, na krk jej vložili železá, tak ju zavliekli do mesta a postavili pred miestodržiteľa. Anastázia telom stála pred sudcom, ale dušou viac stála pred svojím ženíchom Kristom a vrúcnymi očami pozerala na jeho dobrotu. Všetci, ktorí ju videli, sa divili jej kráse, skromným očiam a pokojnej tvári. Miestodržiteľ jej povedal: „Akého si rodu, akej viery a aké je tvoje meno?“ Svätá s očami spustenými nadol tichým hlasom odpovedala: „Som dcéra jedného mešťana z Ríma, som vychovaná v kresťanskej viere a zbožnosti a moje meno je Anastázia.“ Miestodržiteľ pokračoval: „Tvoje meno je pre rimanov nezvyčajné a neviem, čo to znamená, Anastázia.“ Svätá odvrkla: „Anastázia znamená vzkriesenie, lebo Boh ma vzkriesil hovoriť proti tebe, kým nepremôžem tvojho otca satana.“ Vtedy miestodržiteľ povedal: „Dievča, odpovedaj skromne, aby si nevzbudila môj hnev, pretože žialim nad tvojou mladosťou a nechcel by som zahubiť tvoju krásu. Ale počúvaj ma ako otca, ktorý ti chce dobre poradiť. Prečo si sa dala zviesť kresťanským učením a teraz zbytočne zabíjaš svoje roky zriekajúc sa tohto milého sveta, jeho radostí, ktoré dali bohovia na obveselenie ľuďom? Či nie je lepšie pokloniť sa a slúžiť našim bohom, zobrať si čestného, šľachetného a pekného muža, radostne s ním žiť, tešiť sa z detí, život viesť v cti a sláve uprostred dobrých ľudí, mať mnohé bohatstvá, zlato a striebro, a nezabíjať život v najväčšej núdzi a biede? Preto ti dám radu. Pristúp a pokloň sa bohom. Hneď budeš mať muža, aj čestného, aj slávneho, aj bohatého, stojaceho pri cisárskom tróne a veľmi vplyvného, s ktorým budeš účastná každého dobra a každej radosti po všetky dni svojho života.“
Na tieto slová sv. Anastázia pozdvihla svoje doteraz spustené oči, pozrela na miestodržiteľa a povedala: „Môj muž, i moje bohatstvo aj môj život a radosť je môj Pán Ježiš Kristus, od ktorého ma svojimi ľstivými rečami neodtrhneš, nezvedieš ma ako had Evu a ničím nepritiahneš, neskrášliš vašu trpkú záhubu. Preto vedz, že ani strašením mukami ma neodlúčiš od môjho Pána, za ktorého nie raz, ale aj stokrát, ak by to bolo možné, som pripravená zomrieť.“ Miestodržiteľ kázal prítomným, aby ju bili po tvári hovoriac: „Či tak odpovedáš jasnému sudcovi?!“ Chcel ju zahanbiť, preto rozkázal roztrhať jej odev a nahú ju postaviť pred všetkých. Pritom hovoril: „Či sa patrí tebe, panne, stáť tak obnaženej pred očami všetkých?“ Svätá odpovedala: „Nerozumný, nehanebný a každej nečistoty naplnený človeče! To nie je moja hanba, ale tvoja. Boha beriem za svedka, že slnko nikdy nevidelo moju nahotu, ale ty si ma postavil nahú pred oči všetkých. Vedz, že tým si viac zahanbil seba, ako mňa. Lebo mňa za môj stud zahalí môj Ženích odevom slávy, no teba hanba tvojej tváre zahalí na veky a každý rozumný človek povie, že ak by miestodržiteľ nebol nehanebný a plný všetkých zlých chúťok, neobnažil by pred všetkými panenské telo.“ Potom tým, ktorí ju obnažili, svätá povedala: „Keď ste obnažili moje telo a ukázali mi rôzne nástroje mučenia, čo ešte čakáte? Bite, rúbte, trhajte moje obnažené telo, pokryte ho ranami, odkrytý stud pokryte krvou. Hľa, máte ma pripravenú na muky. Nenádejajte sa, nebudete odo mňa počuť nič iné, iba toľko, že chcem zomrieť za môjho Krista.“
Vtedy ju na miestodržiteľov príkaz položili na zem, roztiahli jej ruky a nohy, priviazali ju ku štyrom stĺpom, podložili pod ňu oheň so smolou a sírou a tak u zdola mučili ohňom a smradľavým dymom a z vrchu ju bez milosti bili palicami. Tak zdola morená dymom a pálená ohňom a z vrchu bitá palicami trpela a namiesto stonania od bolesti hovorila Dávidov žalm „Zmiluj sa, Bože, nado mnou…“ (Ž 50) do konca. Bili ju tak dlho, kým sa tí, čo ju bili, neunavili. Potom ju odviazali od stĺpov, zobrali z ohňa a priviazali ku kolesu a krútiac kolesom jej lámali a drvili kosti a rvali žily. Svätá sa v tých mukách modlila k Bohu hovoriac: „Moje útočište a ochranca môj, neopúšťaj ma, lebo v bolesti slabne moja duša a moje kosti sú rozdrvené.“ Na tieto slová sa koleso z Božej moci stalo nehybným, mučenica bola neviditeľnou rukou odviazaná a pred všetkých sa postavila celá a zdravá, tak že prítomní sa tomu nemohli vynačudovať.
Miestodržiteľ by sa bol mohol pre tento predivný zázrak spamätať a spoznať pravého Boha, no zloba ho zaslepila a on začal svätú mučiť novými mukami. Kázal ju zavesiť na drevo a jej telo trhať železnými hákmi. Ona aj toto znášala trpezlivo, iba oči pozdvihovala k bohu a modlila sa: „Môj ženích, pozri na moju bolesť, ktorú znášam pre tvoje meno a dopraj mne, svojej nepotrebnej služobníčke, aby ti bolo milé preliatie mojej krvi, aby som nebola vylúčená z počtu svätých mučeníc.“ Potom ju sňali z dreva a miestodržiteľ jej povedal: „Anastázia, či ti je tak dobre?“ Ona odpovedala: „Veľmi dobre, ktoré muky by mi neboli dobré a príjemné kvôli tomu, ktorého milujem viac ako svoje zdravie a svoj život?“ Miestodržiteľ na to: „Ak ti je milé znášať mučenie pre Ukrižovaného, tak ti rozmnožím také dobro.“ Kázal jej britvou odrezať prsia. Keď to zrobili, krv sa pustila potokmi, svätá začala veľmi slabnúť a prosila, aby jej dali piť vodu. Jeden z tých, čo tam stáli, menom Cyril, jej priniesol vodu a podal jej ju. Ona sa trocha napila a povedala mu: „Nech ti to vynahradí Pán, ktorý kedysi povedal apoštolom: ak vás niekto napojí pohárom studenej vody pre moje meno, že ste Kristovi, nepríde o svoju odmenu.“ (por. Mt 10, 42) Miestodržiteľ ju prerušil a povedal: „Už máš dosť mučenia, alebo ešte chceš byť mučená?!“ Svätá odpovedala: „Rob, čo chceš, Boh má moc posilniť ma aj na väčšie muky a tvoju pýchu pokoriť.“ Vtedy mučiteľ kázal jej stiahnuť z prstov nechty, potom jej odťať ruky a nohy a nakoniec povybíjať všetky zuby.
Sv. mučenica opäť začala slabnúť a prosila vodu a spomínaný Cyril ju opäť napojil vodou. Keď mučiteľ videl, že Cyril jej druhýkrát podáva vodu, podozrieval ho, že je kresťan (a on ním skutočne bol) a kázal mu sťať hlavu. Blažený Cyril bol sťatý a odišiel k Pánovi prijať odmenu za pohár studenej vody, ktorým v Pánovom mene napojil sv. mučenicu. Anastázia trocha posilnená vodou si odpočinula a začala sa modliť: „Neopusť ma, Bože, môj Spasiteľu!“ Mučiteľ jej chcel aj toto prekaziť a prikázal jej odrezať jazyk. Svätá, keď počula tento rozsudok, povedala: „Hoci mi odrežeš jazyk, moje srdce neprestane prosiť Pána a Pán mlčky sa modliacich skôr vypočuje.“ Keď jej odrezali jazyk, ľud, ktorý sa na to pozeral, sa už nemohol zdržať a začal kričať a poukazovať na tak nemilosrdné a neľudské mučenie. Miestodržiteľ sa opäť rozhneval na ľud, prikázal svätú vyvliecť za mesto a tam jej sťať hlavu. Tak dovŕšila svätá a všechválna mučenica Anastázia námahy mučenia. Jej cnostné telo bolo vystavené bez pohrebu, aby ho zožrali zvery a vtáky, no z Božieho rozhodnutia sa ho ani jedni, ani druhí nedotkli.
Keď nastala noc, blaženej starene Sofii sa zjavil anjel a kázal jej zobrať telo sv. Anastázie, ktoré ležalo na poli za mestom. Ona sa pomodlila k Bohu, zobrala plaščenicu, čiže prestieradlo, a odišla na miesto, kde ležalo pohodené telo jej duchovnej dcéry. Tu padla k telu a umývajúc ho mnohými slzami ako vodou hovorila: „Milovaná moje dcérka, ktorú som namáhavo vychovala, v pôstoch a modlitbách v čistote a panenstve chránila, bázni Božej a jeho svätej láske učila. Sladké moje dieťa, srdečne ti ďakujem, že si počúvala mňa, svoju biednu matku, a splnila si moje želanie. Nie nadarmo som sa s tebou namáhala, lebo si sa ukázala pred svojím Ženíchom v svadobnom odeve tvojho nepoškvrneného panenstva a ozdobila si sa krvou. Teraz ťa prosím, už nie ako dcéru, ale ako svoju matku a pani, aby si svojimi modlitbami k Bohu bola oporou mojej staroby a spomeň i na mňa v nebi, keď sa budeš veseliť s Pánom. Keď mi povie, aby som opustila tento svet, pros ho, aby bol milostivý mne hriešnej.“ Tak plakala a rozmýšľala, čo si počne, pretože bola sama a k tomu ešte slabá. Sotva chodila o palici a tak nemohla telo ani zobrať, ani ho tam pochovať. Keď tam tak smutná a zamyslená stála, z Božej prozreteľnosti nadišli tu dvaja neznámi mužovia. Tí, keď uzreli starenu ako plače nad telom, ponúkli jej svoju pomoc. Zobrali odťaté údy, ruky a nohy, ktoré tam tiež boli pohodené, hlavu priložili k telu a obvinuli ho plaščenicou. Odnieslo ho na osobité a čestné miesto a tam ho za spevu nadhrobných piesní podľa kresťanských obyčajov pochovali.
Preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, s. 390-398, preložil o. Jozef Matejovský.