V Srbskej zemi, v dedine Epivat, neďaleko mesta Kalikratia, sa narodila sv. Paraska nábožným rodičom, krotí sa ju snažili vychovať podľa Božieho zákona. Ani po smrti rodičov neopustila úzku a tŕnistú cestu, ktorá vrúcnym nasledovaním životov svätých vedie do neba. Pôstom a bdením umŕtvovala svoje telo a podrobovala ho duši. Preto Paraska nemohla dlho strpieť svet, v ktorom jej duša nemala pokoja, a odišla do púšte, nasledujúc proroka Eliáša a Jána Krstiteľa. Živila sa tam iba zelinami a korienkami. Vždy pozerala na toho, ktorý môže pokorných srdcom zachrániť od malodušnosti a búrok. Keď tak žila v púšti, diabol, zlý nepriateľ, závidel jej cnosti a snažil sa ju vystrašiť a zvíťaziť nad ňou snami a zjaveniami. Často sa menil na rozličné zvieratá, prepadával svätú, aby ju zdržal na ceste k dokonalosti. No dobrá Kristova nevesta Paraska si zobrala za útočište Najvyššieho a s jeho pomocou i znamením sv. kríža odháňala nepriateľov. Majúc v ženskom tele mužskú silu, ako Dávid Goliáša, tak aj ona víťazila nad diablom a svoju dušu i telo zachovala bez hriechu a poškvrny.
Keď už takto v púšti prežila mnoho rokov, raz, keď sa ako zvyčajne vrúcne modlila, uzrela Božieho anjela v podobe prekrásneho mládenca, ktorý pristúpil ku nej a povedal: „Opusť púšť a vráť sa do svojej otčiny, lebo tam máš telo odovzdať zemi a dušu preniesť do nebeského príbytku.“ Prepodobná spoznala silu videnia a spoznala, že tento príkaz pochádza od Boha, tešila sa z námahy tela, ktorá mala prísť, no smútila, že má zanechať púšť, lebo sa dostatočne presvedčila, že nič tak neočisťuje dušu, ako púšť a ticho. No aj proti svojej vôli opustila púšť a vracajúc sa do otčiny prišla do hlavného mesta Konštantínopola, kde navštívila prekrásny chrám „Božej múdrosti“ a cerkev presvätej Bohorodičky nazývanú „Na Vlachernách“ a tu prosila Pána Boha o pomoc na ďalšej ceste svojho života. Odtiaľ odišla do rodnej dediny Epivat, kde prežila ešte nejaký čas nemeniac a nezanechávajúc svoje pustovnícke námahy, modlitbu a pôst. A keď sa priblížila hodina jej smrti, ešte sa srdečne pomodlila za seba i za všetkých ľudí, a tak svoju blaženú dušu v pokoji odovzdala do Božích rúk. Jej telo bolo veriacimi podľa kresťanského zvyku pochované a akomsi mieste. Časom ľudia zabudli aj na to miesto aj na tú, ktorá tam ležala, sv. Parasku.
Pán Boh, ktorý si zaumienil presláviť svoju služobníčku, po mnohých rokoch vyjavil, kde sú jej čestné pozostatky takýmto spôsobom. Neďaleko miesta, kde bola pochovaná prepodobná, žil v samote na stĺpe jeden Boží sluha. Z Božieho dopustenia sa stalo, že jeden námorník, ktorý sa plavil okolo toho miesta, ochorel na ťažkú chorobu, zomrel a jeho telo tam ostalo. Z jeho tela sa začal šíriť nesmierny zápach, že tou cestou nikto nemohol prejsť. Nakoniec aj ten stĺpnik nemohol zniesť zápach a rád nerád musel zliezť zo svojho stĺpa a zahnať ľudí, ktorí by vykopali hlbokú jamu, do ktorej by vhodili to zapáchajúce telo. Keď kopali jamu, z Božieho rozhodnutia našli neporušené telo, ktoré ležalo v zemi. Veľmi sa divili, že je nedotknuté. Keďže boli jednoduchými nevedomcami, považovali to, čo sa stalo, za maličkosť a medzi sebou hovorili: „Ak by toto telo bolo sväté, Pán Boh by to prejavil nejakým zázrakom.“ Opäť ho spolu s námorníkovým zapáchajúcim telom zasypali hlinou.
Keď nasledujúcu noc jeden z týchto ľudí menom Juraj, muž milujúci Krista, sa vo svojom dome modlil k bohu, mal takéto videnie. Uzrel akúsi kráľovnú sediacu na presvätom tróne a mnoho svetlých vojakov, ktorí stáli okolo nej. Keď ich zbadal tento Krista milujúci muž, veľmi sa preľakol a padol na zem, pretože nemohol pozerať na taký veľký jas a krásu. Jeden z tých svetlých vojakov ho zobral za ruku a zdvihol zo zeme hovoriac: „Juraj, prečo ste tak pohrdli telom prepodobnej Parasky a pochovali ste ho so zapáchajúcim telom? Rýchlo ho vykopte a uložte na čestné miesto, lebo Pán Boh chce na zemi presláviť svoju služobníčku.“ Tiež aj tá jasná kráľovná mu povedala: „Rýchlo vyber moje pozostatky a polož ich na vyznačené miesto, pretože tu nemôžem dlhšie znášať zápach toho tela, lebo aj ja som človek a mojou otčinou je Epivat, kde aj vy teraz žijete.“ V tú istú noc i jedna cnostná žena menom Eufémia mala také isté videnie. Na druhý deň obaja všetkým ľuďom povedali, čo počuli a videli.. Keď to počuli pobožní šudia, s veľkým jasotom odišli k pozostatkom prepodobnej Parasky a vybrali ich zo zeme. Tešili sa z nich ako z drahocenných pokladov a uložili ich do cerkvi svätých a všechválnych apoštolov Petra a Pavla v dedine Epivat, kde na prosby prepodobnej Parasky sa diali mnohé zázraky, lebo všetci chorí a posadnutí z okolia, ktorí tu s vierou prichádzali, stávali sa zdravými.
Po rokoch sa pobožný Bulharský a Srbský cár Ján Asam dozvedel, kde sú uložené divotvorné pozostatky prepodobnej Parasky. Poslal blaženého Marka, metropolitu veľkého Perejaslava Bulharského, s mnohými biskupmi a kňazmi, a v roku 1201 preniesol tieto čestné pozostatky do hlavného mesta kráľovstva Trnov alebo Terapont a so cťou ich uložil do svojej cárskej cerkvi, kde neporušene ležali a boli prameňom vyliečenia pre mnohých, ktorí tu s vierou prichádzali. Keď potom turci ovládli grécke cisárstvo a s ním aj Bulharské a Srbské, turecký sultán Sulejman II. Zobral z Trnova spolu s inými cirkevnými a kráľovskými drahocennosťami aj čestné pozostatky prepodobnej Parasky a odviezol ich do Konštantínopola, kde ich umiestnil vo svojom paláci. No ani tu neprestávala účinkovať ich divotvorná sila a nielen kresťania, ale aj mohamedáni (arabi) svedčili o mnohých zázrakoch. Turci, pretože sa báli, aby skrze to neutrpela ich viera, tie pozostatky odovzdali carihradským kresťanom, ktorí ich uložili v patriaršej cerkvi.
Potom bohabojný Bazil, vojvoda a knieža Moldavskej zeme, sa dozvedel o pozostatkoch prepodobnej Parasky a vrúcne zatúžil, aby boli prevezené do jeho pravoverného kniežactva. Pán, oslavovaný vo svojich svätých, chcel aj tu presláviť svoju prepodobnú, naklonil srdce konštantínopolského patriarchu Parténia k tomu, že tieto čestné pozostatky poslal bohabojnému kniežaťu Bazilovi do Moldávie po troch preosvietených metropolitoch, Joannikovi Iraklijskom, Parténiovi Adrianopolskom a Teofanovi Paleoipatrovi. Tu, v hlavnom meste Jassa v chráme Troch svätiteľov, boli so všetkou cťou a za premnohej veselosti a radosti všetkých obyvateľov Moldavsky uložené dňa 14.10,1641 na česť a slávu Pána Boha, ktorého meno nech je požehnané od teraz až na veky. Amen.
(preložené z knihy Žiťje uhodnikov Božich, Antonij Dobrjanskij, Peremyšľ 1865, str. 368-372)