Julita žila koncom 3. a začiatkom 4. storočia v Ikóniu, hlavnom meste maloázijskej oblasti Lykaónia. Ide o mesto, ktoré kedysi navštívil svätý apoštol Pavol (Sk 14, 1 – 5; 2 Tim 3, 11). Pochádzala z významného rodu a vyznávala vieru v Ježiša Krista. Žiaľ, po krátkom období manželského života a pôrode svojho synčeka Kéryka ovdovela.
Keď v roku 304 rozpútal rímsky cisár Dioklecián (284 – 305) celoštátne a vôbec najlepšie zorganizované prenasledovanie kresťanov, bol za správcu lykaónijskej oblasti vymenovaný istý Domicián, mimoriadne krutý a krvilačný človek. Julita sa obávala, že bude prezradená a nedokáže zniesť mučenia, preto sa rozhodla odísť z mesta. Zanechala všetok svoj majetok, ktorého nebolo málo, svoj dom, príbuzných, otrokov i pohodlie, zobrala svojho trojročného syna i dve najvernejšie otrokyne a ušla do sýrskeho mesta Seleucia na pobreží Stredozemného mora, z ktorého sa svojho času odplavil svätý apoštol Pavol na Cyprus (Sk 13, 4). Iste mala na mysli slová Pána Ježiša: „Keď vás budú prenasledovať v jednom meste, utečte do druhého“ (Mt 10, 23a). Čoskoro však zistila, že prenasledovanie kresťanov v Seleucii nie je o nič slabšie ako v Ikóniu, pretože tamojší správca Alexander nemá ku kresťanom o nič lepší vzťah ako mal Domicián v jej vlasti, a tak sa rozhodla odísť do maloázijského mesta Tarzus, rodiska svätého apoštola Pavla (Sk 22, 3), kde potom živorila medzi najväčšími úbožiakmi. Avšak po istom čase prišiel Alexander aj do Tarzu a Julitu dal zatknúť, keďže ju ktosi prezradil.
Správca oblasti si sadol na súdny stolec a prikázal Julitu predviesť. Ona prišla so svojím synčekom Kérykom v náručí a otvorene vyznala, že verí v Ježiša, Božieho Syna. Okrem iného povedala: „Mojím menom, pôvodom a vlasťou je nebeské kráľovstvo môjho Krista.“ Správca oblasti sa rozhneval, prikázal jej vziať syna, zobliecť ju a biť hrubými palicami. Keď to videlo dieťa, začalo plakať, chcelo sa vytrhnúť z rúk cudzích ľudí a bežať k mame. Správca oblasti si všimol, že chlapček je veľmi pekný a prikázal, aby mu ho priniesli. Zobral ho na kolená, utešoval, hladkal po hlave, bozkával a prihováral sa mu, no dieťa sa neprestajne vzpieralo, plakalo a kričalo: „Aj ja som kresťan – pusť ma k mame!“ Ako sa tak mykalo, nechtami poškrabalo správcu oblasti na tvári. Vtedy sa rozzúril, hodil dieťa na podlahu a nohou ho kopol tak, aby spadlo z vysokého pódia. Dieťa sa kotúľalo po kamenných schodoch, udieralo si hlavu o ostré uhly, všetko kropilo krvou a odovzdalo svoju dušu Bohu.
Julitu ešte dlho a kruto mučili, no ona všetko znášala a nehovorila nič okrem vety: „Som kresťanka a neprinesiem obetu démonom!“ Keď ju prestali biť a zdvihli ju zo zeme, zbadala svoje zakrvavené a mŕtve dieťa. Nezačala však nariekať, no modlila sa: „Ďakujem ti, Pane, že si môjho syna uznal za hodného takej milosti ešte predo mnou zomrieť mučeníckou smrťou za tvoje sväté meno a prijať nevädnúci veniec v tvojej sláve!“
Potom správca oblasti prikázal, aby jej železnými nástrojmi trhali telo a rany polievali horúcou smolou. Počas týchto tortúr ohlasovateľ neprestajne volal: „Ušetri samu seba, Julita, ušetri svoju mladosť a pokloň sa bohom, aby si bola vyslobodená z utrpení a nezahynula krutou smrťou ako tvoj syn!“ Mučenica však hovorila: „Nepokloním sa démonom a ich hluchým a nemým modlám. Pokloním sa môjmu Pánovi Ježišovi Kristovi, jednorodenému Božiemu Synovi, skrze ktorého nebeský Otec všetko stvoril, a usilujem sa prísť k svojmu synovi, aby som bola spolu s ním uznaná za hodnú nebeského kráľovstva.“
Keď správca oblasti videl Julitinu neoblomnosť, vydal rozkaz vyviesť ju za mesto a tam sťať. Jej telo nechali na mieste popravy, aby ho zožrali zvieratá, a hodili k nemu aj syna Kéryka. V noci však prišli spomínané Julitine otrokyne, vzali obidve telá, odniesli ich a pochovali. Jedna z nich sa dožila slobody, ktorú dostali kresťania od svätého cisára Konštantína Veľkého (324 – 337) a ukázala miesto ich posledného odpočinku. Keď ich vybrali zo zeme, boli neporušené, vydávali nádherne voňajúce myro a uzdravovali chorých.
Autor: ThLic. Marcel Gajdoš